Nočná mora menom Laryngitída

Váhala som, či sa vôbec vracať k tejto téme, vynárať v sebe tie negatívne zážitky a podeliť sa s vami aj o tú tmavšiu stránku detského života. Niekedy je lepšie rýchlo zabudnúť a radšej nespomínať na ťažké chvíľky, ale musím to brať tak, že všetko zlé je na niečo dobré, možno práve aj naša skúsenosť vám poradí a pomôže, ak by ste prišli do styku s týmto ochorením. Veľa ľudí nevie, čo to vlastne laryngitída je, čo všetko obnáša, ako sa pri nej správať, ako vedieť, že to vôbec je ona, preto prikladám krátke video. Budete počuť, ako sa to u nás začalo, aby ste mali predstavu, ako určiť, že ide o laryngitídu a nie obyčajný kašeľ. Alexovi sa prejavil po 2 hodinách nočného spánku, nahrala som to mojej sestre, ktorej sme mali ísť v nedeľu blahoželať k narodeninám s obavami, že neviem ako to dopadne, lebo Alex začína kašľať, vtedy som ani len netušila čo nás čaká a neminie.

Laryngitída, prezývaná nočná mora rodičov je vírusové ochorenie hrtana, ktoré spôsobí opuch sliznice, hrtana, hlasiviek a príklopky. Postihuje najmä deti vo veku cca do 6 rokov, pričom najhorší priebeh zvykne byť u detí do 3 rokov a najmä chlapcov, ktorí majú zúžené dýchacie cesty. Niekedy je choroba zapríčinená aj nesprávnym dýchaním ústami v zimnych obdobiach, keď studený vzduch prechádza priamo do dolných dýchacích ciest, vtedy je neohriaty a zrýchlený. Predzvesťou chorby môžu byť aj nízke teploty, sopeľ a kašeľ. Táto potvora sa začne prejavovať v spánku, hoci uložíte zdravé dieťa spinkať, noc sa vám môže zmeniť na nočnú moru. Kašeľ je suchý, dusivý, štekavý. Najlepšie, čo môžete v danej chvíli urobiť, je zobrať dieťa na studený vzduch, kľude aj otvoriť mrazák a dýchať, vetrať miestnosť a zvlhčovať. Ak by sa dieťaťu neuľavilo, treba navštíviť lekára. Prvá pomoc sú aj kortikoidné čipky - prednisonove čapíky na predpis, alebo ak máte doma inhalátor, je to skvelá pomôcka, ako dieťaťu zmierniť opuch a uľahčiť dýchanie. Treba spinkať vo zýšenej polohe hlavy, podávať dostatok tekutín nie teplých, dôležité je udržať dieťa v kľude, plač mu neprospieva, vtedy sa opuch zhoršuje. Najhoršie je, že laryngitída sa zvykne opakovať a môže byť predzvesťou astmy. :( Ochorenie trvá 1-10dní, ale pokiaľ začne dieťa vykašliavať vlhký kašeľ je to dobrý znak k blížiacemu sa uzdraveniu. Pri horšom stave je nutná hospitalizácia, podávanie kortikoidov infúznou formou, inhalácia adrenalínu a pri lepšom stave stači fyziologický roztok alebo vincentka. 

 Alex inhaluje adrenalín a hrá sa, že je indián, ktorý fajčí vodnú fajku, čo mu pomohlo prekonať strach z inhalácie

Alex inhaluje adrenalín a hrá sa, že je indián, ktorý fajčí vodnú fajku, čo mu pomohlo prekonať strach z inhalácie

Bol piatok, ako obyvkle sme strávili deň v Bratislave, Alex bol úplne v poriadku a po ceste naspať nám zaspal v aute. Po preložení spinkal spokojne ďalej, keď tu zrazu po 2 hodinách začal zle dýchať. V ten deň bolo teplo, vyhriate auto sme chladili klímou, čomu som prikladala aj začínajúci kašeľ. Stav sa mu zhoršoval, tak sme volali na pohotovosť, kde nám povedali, že ak zaspí chodiť nemusíme. Alex zaspal, ale aj sa zobudil a takto sa to striedalo hore dole. Zabalili sme ho do teplej deky, nasadili čiapku a chodila som sním po dvore, aby sa mu lepšie dýchalo. Po príchode do izby sa vždy začal mrviť a prebúdzať, hovoril, aby sme mu dali čiapku na hlavu, čo bol jasný znak, že chce ísť von, lebo sa mu lepšie dýcha. Dýchanie sa čoraz viac zhoršovalo, tak vravím tatinovi, že poďme na pohotvnosť nech sa netrápi. Alexka oblečeného v pyžamku zabaleného v deke sme dopravili do Trnavskej nemocnice na pohotovosť, kde nastalo pre nás rodičov peklo a pre mamu priama rana do srdca. 

Vyšetrenie trvalo sotva pár minút, keď nám povedali, ostávate tu, choďte na príjem. V tom momente som nezvládla situáciu, držiac naše dieťa v náručí som ronila slzy jednu za druhou. Kto to nezažil len ťažko pochopí, čo to pre matku znamená, dieťa, ktoré nebýva vôbec choré zrazu má skončiť rovno v nemocnici, hrozná predstava a bolesť zároveň, to som stále nevedela, čo ešte len príde. Veď ja som prišla len aby ho vyšetrili, netušiac, že to bude mať takéto následky. Zvládam toho celkom dosť, ale pokiaľ ide o Alexa som bola úplne mimo, celý čas som len plakala a stískala si ho, ani neviem, ako sme sa vlastne dostali na príjem... Zrazu okolo nás poletovalo kopec sestričiek a mladá pani doktorka, ktorá diagnostikovala laryngitídu. Ani neviem, čo robili ako prvé, taký mám zmätok v hlave zo sobotňajšej noci, dali mu inhalovať adrenalín, aby sa zmiernil opuch a lepšie sa mu začalo dýchať, už som len videla, ako sa mi stráca pred očami. Mal slabo okysličenú krv a museli mu zaviesť kanylu, kvôli infúzii, kde mu dávali silné kortikoidy. :( Hrozný pohľad, ako to malé telíčko bráni, plače a vy mu nemáte ako pomôcť, kanyla im behala hore dole čo mu ju nevedeli zaviesť a on už ani nevládal sa brániť. Konečne som si výdýchla, že už bude "dobre", keď ma doktorka "zabila", že Alexko ide na JISku a tam nemôžem byť cez noc s ním a nemajú pre mňa na oddelení posteľ a na chodbe ostať nemôžem. Ťažko sa mi to píše, srdce ma boli a tisnú sa mi opäť slzy do očí. V tom momente mi napadlo jediné, prevoz, hneď ma vyviedla z omylu, ako mi prevoz neodporúča, respektíve nedovolí. Zrútil sa mi celý svet v jedinej sekunde, Alex nikdy nebol sám, nikdy nespal sám v postieľke, nikdy nebol bez maminky a zrazu je chorý, má spať v kovovej posteli a sám, keď ma najviac potrebuje. Nechcite si predstaviť ako hrozne mi bolo... jediné, čo ma "upokojilo", že si ho môžem uspať a ráno prísť. Modlila som sa, aby sa v noci nezobudil a nepocítil, že je niekde, kde to nepozná, osamelý ako prst. Doktorka mi nato vraví, veď prinajhoršom si hodinu poplače, vtedy by som asi strieľala, plač pri tejto chorobe je veľký nepriateľ a neprospieva ani zdravému dieťatu nie to ešte v tejto situácii. Jednoducho pre mamu čisté zúfalstvo.

 Prvá noc na JIS osamote :(

Prvá noc na JIS osamote :(

Pri preložení na jisku zaspal celkom rýchlo bolo 2:30 v noci a mal toho viac ako dosť za sebou. Ten strach, že tam ostáva sám, neviem, čo sa bude diať ma položil na úplne dno, normálne si nič nepamätám, viem, že som si nastavila budík, aby sme boli čo najskôr pri ňom. Bola to najhoršia noc môjho života a verím, že sa to nikdy nezopakuje, ubralo mi to minimálne dva roky zo života a neprajem to nikomu zažiť. Strach o vlastné dieťa je to najhoršie čo rodiča môže postrenúť,  a zároveň vám otvorí oči, aké je to naše zdravie naozaj krehké. Myslím, že som sa nezachovala moc hrdinsky, snažila som sa najviac, ako som vedela, ale toto položí asi každého. Som rada, že je to za nami a dúfam, že sa podobné noci nikdy viac nezopakujú.

Ako sa Alexkovi darilo počas troch nocí v nemocnici sa dozviete v ďalšom článku.