Rodinné čaro

Krásny deň za nami, verím že kopec takých ako dnes pred nami. Ani neviem kedy naposledy sme mali taký ozajstný rodinný deň. Cez predĺžený víkend sme boli pozrieť rodiny, tak mne sa zase nakopili domáce práce, ale napriek tomu som si nenechala ubehnúť, taký krásny slnečný deň ešte k tomu aj so snehom. Moc ho tu nemáme, ale konečne napadlo aspoň niečo, tak sme sa vybrali do okolitej prírody. 

Odkedy bývame sami a tato začal pracovať, respektíve už aj ja, víkend sú pre mňa pomaly Vianoce. Tak krátke dni na toľko veľa vecí, že by som to najradšej zmenila na 5 dní víkendu a 2 dni v práci. :P Hoci ma moja nová práca veľmi baví, rodina je rodina, ale o mojej práci vám napíšem neskôr. 

Práve tatino uspáva drobca keď tu píšem pár slov ani neviem o čom, ale cítim sa premrznuto, unaveno, ale hlavne šťastne. Dnešný deň sme si užili, najskôr sme sa vyjašili v snehu, dali si výborný obed, potom sme po prvýkrát skúsili korčule na ľade a k večeru zakotvili v detskom raji, kaviarni s obrovským detským kútikom. Mne ku šťastiu stačí naozaj málo, vidieť šťastné dieťa je pre rodiča tá najväčšia zásluha, tieto okamihy sa nedájú vrátiť späť, preto sú pre mňa chvíle venované rodine tie najvzácnejšie o to viac, keď je s nami drobec, on tomu všetkému pridáva čosi magické, že zrazu robíte veci na ktoré ste dávno zabudli, alebo ste si mysleli, že už sme na to starí, alebo ich nevieme. Dieťa nás učí opaku, že aj nemožné je možné, že keď chceme dokážeme všetko a hlavne pre naše deti urobíme aj to, čo by sme inak nikdy neurobili. Zrazu máme možnosť byť znova deťmi, užívať si každý jedeň deň a pozerať na svet úplne inak, tak ako sme to už možno mnohí z nás zabudli, aké veci dokážu už len deti, vidieť svet krásnym taký aký je a tešiť sa z maličkostí. 

V tomto vedie náš tato, pre mňa to bol dnes nezabudnuteľný deň po viacerých stránkach, ale dnes tato prekvapil, ako sa snažil korčuľovať s drobcom, lebo za nás vzťah sme nekorčuľovali ešte nikdy, hoci som chcela :D, takže prišiel dôvod prečo to zmeniť, ja som ním síce nebola, ale v spolupráci s Alexom sme to jednoducho dali. :) Musela som si jednoducho počkať na tú správnu chvíľu, kedy na ľade nebol iba jeden môj milovaný muž, ale rovno dvaja. <3 Je to o to vzácnejšie, aj keď si to uvedomujem až teraz, že ako sa tatino prekonal a akú radosť vlastne spôsobil svojej rodine a myslím, že aj sebe. Bolo kopec srandy, my sme pomaly už aj zabudli stáť na ľade a Alex by ako najlepší korčuliar najradšej jazdil bez tučniaka. 

Dnes budem zaspávať s krásnym pocit na srdci, s úsmevom na tvári a tešiť sa na dni akým bol tento, rodina potrebuje pevné základy, ktoré sú postavené na spoločných chvíľach, to nás spája, robí silnejśími, len v jednote je sila a spolu vieme prekonať neprekonateľné. <3

Fotky opäť iba mobilné v tej zime som bola rada, že aspoň nejaké. xixi