Po čom deti túžia

 

Viem, veľakrát som písala o tom, ako nestíham, ako veľa toho mám, ako by som chcela zastaviť čas, alebo akoby som chcela aby mal deň aspoň 3x viac. Niečo možno možné je, niečo zase nie. najdôležitejšie je si však uvedomiť svoje priority a hodnoty. Ak máte rodinu, zrazu je všetko celkom inak, nie ste dôležitý vy, ani vaše potreby, ani vaše túžby, ale energiu smerujeme úplne niekam inam.

Nie som žiadna super mama, ani super žena, som len žena, ktorá miluje, chce byť milovaná a chce sa tešiť z bežných dní a radostí. Čas nevrátime, detstvo nezastavíme a vzťah s dieťaťom nevybudujeme bez toho aby sme s ním boli. Odkedy pracujem je jasné, že sa Alexovi venujem menej, menej tvoríme, menej sa hráme, menej sa rozprávame. Chýba mi to, chýba to malému, ale napriek tomu sa mu snažím dať čo najviac svojho času. 

Je mi smutno keď nemôžem byť s ním, ale napriek tomu milujem svoju prácu, som rada, že z Alexa ja malý škôlkar a ešte viac sa teším na chvíle po školke, kedy sú znova rodičia stredom vesmíru a láska je vôkol nás. Vidieť šťastné dieťa je pre rodiča ten najkrajší pohľad, ktorý by chcel sledovať neustále. Už mesiac sme sa chystali sadiť kvietky, buď neboli kvietky, potom kvetináč, potom hlina, potom som nevedela nájsť náradie a stále bolo zajtra zajtra len nie dnes. :) Tešila som ja, tešil sa on, áno toto sú pre mňa momenty šťastia, vidieť ho zaujatého, šťastného, špinavého s pocitom hrdosti, aký je skvelý pomocník a spoločník. Mohla by som to urobiť sama, 10x rýchlejšie, bez neporiadku a trojnásobného upratovania a roboty navyše, ale stojí to zato, odtrhnúť sa od povinností a klebetiť si na balkóne a len tak sa tešiť.

Niekedy zabúdame, čo potrebujú naše deti, ako málo im stačí, a že hračky nás možno nahradia na nejakú chvíľku, ale nenhradia úsmevy, objatia, iskričky v očiach a ani ten pocit na duši. Deti vnímajú oveľa viac ako si my len dokážeme predstaviť, sú citlivé a tak ľahko zraniteľné. My budujeme ich vzťahové hodnoty ale aj tie materiálne, my ich učíme čo je správne, alebo nie je, my sme ich vzor a vďaka nám vedia čo je v našich životoch naoazj dôležité.

Alex bude mať 3 a pól roka, úspávam ho deň čo deň, vie kedy som vyčerpaná kedy nie, pozná moje pocity, ale niekedy zabúdam ja na tie jeho. Zabúdam ako veľmi je dôležité byť s ním, ako veľmi to potrebuje a ako veľmi sa vie zavďačiť. Pri uspávaní ma silno stískal a ďakoval, ja sama som nerozumela čo sa deje, čo som urobila, keď mi ten malý človiečik tak od srdca ďakuje. ďakoval, mi zato, že som bola sním, zato čo má byť samozrejmé, zato, že ma má a mohol tráviť ćas somnou, zato, že som sa tešila, zato, že sme si užili spoločné chvíle. To ja ďakujem jemu, zato, že ma naučil ako sa správať, zato, aké veci sú v živote dôležité, zato, ako najviac sa dá milovať a zato, že prišiel do našich životov. Keď už zaspával mi vravi, "maminka, ty si dnes tak pekne sadila kvetinky" zato nezabúdam na tieto chvíle, zato sú pre mňa dôležité a zato sú premňa nenahraditeľné.

Deti nepotrebujú nič, potrebujú nás a my potrebujeme ich, spoločný čas je ten, ktorý si strážme, ktorý si užívajme a naučme sa ho využívať plnohodnote. Deti poznajú naše túžby a my tie ich, len niekedy zabúdame nato, ako ich plniť.