Príchod Adamka

Je to 2 týždne čo si ho pestujeme v náručí, s láskou na neho hladíme a sme na neho nesmierne hrdí. Mám pocit, že to bolo vćera keď mi začali prvé kontrakcie a ja som rozmýšľala či to už bude naozaj ono alebo sa s nami to mini stvorenie zahráva. 🙂 Prenášala som 5 dní a nikto sme netušili kedy nás prekvapí, podľa lekárov bol v najväčšej pohodičke takže si dával na seba naozaj počkať. Bol 30 apríl a na druhý deň sme mali ísť grilovať na chalupu s rodinou, aby sme oslávili sestrine narodeniny. Keď tu zrazu v poobedných hodinách začali pravidelné kontrakcie každých 10min. Paradoxne pre mňa to bol úžasný pocit to znovu zažiť, opäť čakať na najväčší zázrak a vlastnými silami si ho priviesť na tento svet. Je to radosť cez bolesť, niekedy aj cez slzy, ale my ženy zvládame viac ako si dokážeme predstaviť.

 Alex ide na chalupu opekať a ja smer sprcha a pôrodnica, posledná foto s jedným dieťaťom 😄 

Alex ide na chalupu opekať a ja smer sprcha a pôrodnica, posledná foto s jedným dieťaťom 😄 

 posledná bruškatá pred odchodom do pôrodnice, ani ho nevidno 😲

posledná bruškatá pred odchodom do pôrodnice, ani ho nevidno 😲

Ostanem pri mojom nadšení, predýchavala som každú kontrakciu a bola v očakávaní bude to aprílové dieťa ako mama alebo májové ako tato, narodí sa v deň ako moja sestra(1.5)? V noci som dala stretko s mojou maminou v kuchyni a poklebetili sme už ani neviem o čom, ja som si stihla prelakovať nechty na nohách a chodila do sprchy na pól hodiny kým som neminula zakaždým všetkú teplú vodu. 😄 tato si spokojne odfukoval kým som sa ja ledva zdvíhala z postele, ale bolo to fajn! mala som čas sama pre seba, pre naše bábo a pre správne dýchanie. Bolesti boli čoraz dlhšie, silnejšie, ale stále neprichádzal stav kedy by som citíla, že treba vyraziť. Niekto má druhý pôrod rýchly no u mňa tak nebolo, bol určite kratší ako pri Alexovi ale o 2-3h som mohla snívať. Po cca 24h kontrakcií som sa už vybrala do nemocnice, veď nech ma radśej pozrú, mierne som krvácala a bolesti začali byť každých 5 min.

Krčok 1cm otvorená tuším 4-5cm, poslali ma na izbu, nech dám ešte teplú sprchu a o 2h prehliadka, kedy ma už šupli na sálu. Ja stále nadšená, sestrička mi vraví vy nevyzeráte, že idete rodiť, vravím jej to mi hovorili aj pri prvom, ale ja som sa naozaj na oba pôrody veľmi tešila napriek tomu, že ani jeden znich nebol rýchly a ani ľahký zvládala som to dobre, najhoršie stavy sú u mňa vždy tie popôrodné. Pomotala som sa ešte medzi mamičkami, pokecala, pokukala bábätká, nachystala veci a vyrazila na kreslo slávy. Otvorená na 6cm, dávam si pichnúť epi, nech to moje telo nezničím natotálku, lebo veď netuším ako dlho to eśte potrvá...ale bola mi nakoniec aj zbytočna..Otecko prišiel zaplatiť epi, keď mu povedali, že eśte nech ide na kávu, že máme čas, no ale ja som ho vrátila, že ten čas asi nemáme a nech ide rýchlo zamnou. Bolo to zvláštne, rodiť ešte nejdeme lebo veď nie som dostatočne otvorená, ale ak by niečo mám sa hlásiť, ale ja som sa hlásila hneď. 😄 Nejak sa to vo mne zlomilo, že nechcem čucať a strácať čas na sále ako pri Alexovi, ale keď chce ísť drobček von tak nech ide a on aj išiel. Nestihla som sa tam ešte ani len uložiť a bolesť ma zdvíhala z kresla, v hlave si hovorím to dám, musím, čím skôr tým lepšie, Tomi ma držal za ruku, ja som sa hrdinsky snažila odkláňať tvár na opačnú stranu, aby nevidel ako trpím, lebo celý čas som mu vravela aká to je malina byť na sále, že kontrakcie sú horšie, no opak bol pravdou. 😄 Bála som sa aby neutiekol, aby sa nezlakol, aby to prežil somnou a nemal z toho celého zlý pocit. Pri prvom pôrode nebol, je mu zle aj z vlastnej krvi, ale ustál to, hrdinsky to dal so mnou a bol to pre mňa silný moment, držať ho za ruku, vidieť ako Adam prichádza na svet a vravieť zvládli sme to! Keď mi nato hovorí čo my, ty si to zvládla. 

Nabralo to na obrátkach kedy tlaky boli obrovké a ja som vedela, že čoskoro uvidím Adamka, len musim Klačiť, Klačiť, Klačiť, akoby Alex povedal. 😄 Tak som tlačila tlačila a zrazu bol medzi nami, rýchlo, neskutočne bolestivo, ale úspešne, zdravý, krásny a náš. Ten pocit mi nikto nikdy nevezme, navždy ostane v mojom srdci ako druhý nezabudnuteľný deň môjho života. Bolo to náročné, ale úžasne krásne a nikto nikdy by ma neodradil to zaźiť a zvládnuť znova. Z "malého" bábätka bol zrazu 3580g chlapček a dlhý 51cm (Alex 3550g a 53cm), narodil sa ako prvé májové dieťatko v PN nemocnici a až pár dní poňom sa narodili ďalšie dve deti sekciou. Boli sme chvílami na oddelení len 3mamičky a cítila sa ako na privátnej klinike. 😄 Adamko bol takmer celé 2h na prsníku, sestrička len chodila kedy ho môže už zobrať, ale on si cuckal akoby týžden nejedol. Zo sály som prešla po svojich a o hodinku nato nás prišla pozrieť moja druhá láska, ktorá sa už nevedela dočkať vytúženého bračeka. 

IMG_1471.jpg

Na počudovanie som to zvládla, prejsť tou dlhou chodbou 3h po pôrode, dokonca si aj sadnúť a vystískať mojich chlapcov, pri Alexovi som to nepoznala ešte veľmi dlhuuu dobu. Doktorka sa čudovala ako som to zvládla no to teraz neviem ani ja, lebo so sedením mám problém ešte teraz, s chodením ani nehovorím, ale konečne naberám sily aby som si mohla začať užívať toto čarovné obdobie. To som ešte netušila, že to bude ešte horšie keď som schytala zápal maternice. Ale snáď to obdobie už začína a bude len lepšie a lepšie. 🙂

Rada by som sa poďakovala piešťanskej nemocnici, respektíve personálu, kde som už druhýkrát bola spokojnou rodičkou a ďakujem môjmu Tominkovi, že to vydržal, podporil ma, veľa to pre mňa znamenalo. Ďakujem rodine za podporu, pomoc počas týchto dní a aj vám zato, že ste na nás mysleli, za všetky krásne gratulácie a podporu, veľmi si to vážim. Bolo pár dní kedy som sa nehlásila, mala som potrebu si to užiť sama pre seba pre svoju rodinu a mobil vidieť čo najmenej. Bol to čas, ktorý už nevrátim nikdy späť, nechcela som si nechať ujsť žiadny okamih, ktorý bol pre mňa tak jedinečný.

IMG_1431.jpg

Tieto fotografie bolo pre mňa náročné urobiť, nevedela som vstať, otočiť sa, podvihnúť sa, cítila som sa akoby ma moje telo vôbec neposlúchalo, čo pohyb to bolesť, jediná časť môjho tela ktorá ma nebolela boli moje ruky aj to som na nich mala mozole čo som sa zdvíhala pomocou trojuholníka nad posteľou😄 Teraz keď si nato spomeniem si opäť uvedomím aké je zdravie najdôležitejšie a ako si vieme vytrpieť keď nám neslúži ako má. U mňa je to dočasný stav, ale klobúk dole pred všetkými ktorí sa dennodenne pasujú s bolesťami, alebo sa starajú o chorých ľudí, máte môj obdiv! O tom ako to Alex celé vníma, aké boli jeho prvé otázky, postrehy vám napíšem snáď nabudúce. 🙂

IMG_1285.jpg
IMG_1303.jpg
IMG_1342.jpg
IMG_1221.jpg
IMG_1439.jpg