Kniha, najlepší priateľ človeka

Neviem čím to je, ale zo mňa nebol nikdy nejaký veľký čitateľ, preto mám docela problém s písaním, chýba mi slovná zásoba, nemám prehľad, aký by som potrebovala a to bol aj jednej z dôvodov, prečo som nechcela blogovať. Vekom prichádzam na čaro kníh, snažím sa vzdelávať, zdokonalovať, len žiaľ nemám dostatok času na všetko čo by som potrebovala. Nezaujímajú ma romány a podobné čitateľské žánre, skôr uprednostňujem knihy o zdravom životnom štýle, výchove, psychológii, alebo varení. Za posledné obdobie som si ich dosť pokúpila, ale vždy sa mi podarí prečítať len pár strán :(, pevne verím, že jedného dňa nastane ten správny čas kedy sa budem venovať relaxu pri čítaní kníh.

Jeden z dôvodov, prečo sa učíme v Alexovi budovať lásku ku knihe, my samy ich čítame totiž veľmi málo, nemá to ako u nás vidieť, lebo čítať sa pri ňom určite nedá. Dôvody snáď písať ani nemusím. Od jeho útleho veku mu kupujeme rôzne knižky, či už klasiku, alebo aj so zvukovými efektami, magnetkami a pod. Keď bol malý obľúbenou bola kniha Môj Macík, ktorú stále máme a je moja srdcovka. Na trhu ich je nespočetné množstvo, samozrejme nie každá ho zaujme. Preto najradšej nechávam výber na ňom, vtedy mám zaručené, že ho kniha bude baviť bez našej asistencie. Dieťa si potrebuje budovať aj svôj vlastný svet, svoj životný priestor, čas pre seba a svoje aktivity, nie vždy je vhodné, aby sme im do toho zasahovali. Áno, snažíme sa ho usmerňovať, radiť, navádzať na ten správny smer, veď on zatiaľ iný ani nepozná, ale keď sa stane, že z neho vybočí, sme tu my rodičia, aby sme ukázali, čo je správne a čo nie. Vidí len nás, nás rodičov, ktorý sme mu vzorom a naše správanie je ako zrkadlo. Musím povedať, Alex je od malička dokonalé dieťa, samozrejme, ktoré by nebolo, veď pre svojich rodičov je každé jedno, tak ako aj pre nás Alex. Má svoje muchy, ale je ich tak málo, že niekedy sa  pozastavím, či je to vôbec možné. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmónií, inak tomu byť ani nemôže, naše šťastie odráža to jeho, postupne všetko na seba nadväzuje. Je to ako domček z kariet, pokiaľ mu nepostavíte dobré základy, ťažko budete stavať ďalej, lebo raz celý spadne a vtedy možno zistíme, že už je neskoro, aby sme ho prestavali. 

Trošku som odbočila od témy kniha, aj keď nie úplne do hĺbky som sa jej chcela venovať, je súčasťou detského sveta. Plná obrázkov, farieb, niekedy zvukov, rôznych aplikácií alebo aj tvarov čím sa snaží zaujať dieťa. Vybrali sme sa na krátku prechádzku, ako prvé klasicky sme museli na Alexove požiadanie zakotviť v kaviarni a následne sme sa vybrali na malé námestie v centre mesta, kde som Alexovi sľúbila, že kúpime knihu o hasičoch. Horúca téma u nás, celé dni vykrikuje hasiči, vydáva rôzne zvuky, pri väčšie jeho aktivít sa hrá na hasičov. Knihu o nich sme zatiaľ ešte nemali, tak som si bola istá, že výberom ho dostanem, čo uvidíte aj na fotkách, že skoro na každej je s knihou. Vybral si ju sám, bol najviac spokojný bez nej sa už ani nepohol, tešil sa, že ju môže nosiť ako kufrík a nemal potrebu návratu z mesta. Pár fotiek je bez nej, kým ju nemal ešte kúpenú, ale teraz musíme poctivo každý deň čítať, dokonca v nej našiel aj mňa MAMU, ktorá je v okne, volá o pomoc hasiča, predpokladám, že tata. :D 

Čo sa fotenia týka, konečne sa pomaly dostávame do formy, čoskoro budeme pokračovať so slovenskými značkami ako sme vám sľúbili, tak veríme, že je sa načo tešiť. Vždy som si myslela, že Alex fotenie nevníma, lebo snažíme sa nezasahovať do jeho detského sveta, tak fotíme na diaľku, prirodzene, nenútene, on si vyberá čo chce, kde chce a po krátkej pauze sme zistili, že mu to asi chýbalo, lebo nás dal do pozoru mama, tata fotiť. Zlatíčko naše milované bude raz fotiť ako tatino. :) 

Outfit

  • košeľa: H&M
  • rifle: F&F
  • traky: H&M
  • mokasínky: ZARA
  • klobúk: ZARA